List
Drahý môj M˚Aximus!
Dnes píšem akoby len tak. Som sentimentálna. Tak veľmi by som Vám chcela dačo o tom povedať, aby táto hrozná nálada skončila. Vy ste pozorovateľ, nemám právo Vás do toho zaťahovať. Nemôžete mi pomôcť. To je na niekom inom. Tak Vám opíšem aspoň symptómy.
Cítim sa ako obrovský Holanďan z románu, čo si zobral malú Francúzku. Žije s ňou pár rokov, musí byť už zvyknutý... A v takej jednej z lepších častí ich života príde domov, čaká ju ako spasenie. Neustále ju vyzerá, no manželka neprichádza. Sviečka dohorí, nadšenie sa zmení na rezignáciu. Keby sa v tejto chvíli objavila, ešte by dokázal zachrániť situáciu. No ona stále neprichádza. Rezignácia sa mení na zúfalstvo, zúfalstvo na hnev. A vtedy sa otvoria dvere, v nich stojí usmiate vyvetrané „slniečko“. Svojou bezstarostnosťou ostro kontrastuje s nešťastným chlapom. Pozrie na neho a cíti jeho ťarchu i rozdiel. On tiež zbadá nesúlad. Je mu aspoň taká cudzia, ako on jej.... Tak sa cítim. Samota je medzi mnohými ťažšia....
Chcela by som aj o inom... ale okrem spomenutého som „hluchá“.
Vaša Filovera
Komentáre
ah
hlavu hore