Najdrahší môj,

            unavená mnohými podnetmi, tak ako som Vám písala v predchádzajúcom liste, som sa rozhodla pred veľkou cestou držať sa hesla: „Keď môžeš, zájdi domov.“

Na to nemusí byť ani teória a prax pána „Žigmunda bez tváre“, aby sme v čase, keď sme sa v sebe stratili, našli najprv cestu do rodiska - k blízkym. Najlepšie hneď. Šťastie má ten, kto tam nájde rodičov, topánočky, v ktorých sa naučil chodiť, prvé lásky a matriku so svojím menom na strane 47. (Mimochodom tá tam zostane, takže vždy sa mám kam vrátiť)

Každá moja pretvárka je potrestaná. Boh požehnaj takých rodičov, čo s Vami prejavia trpezlivosť a odpustia Vám, že sa do tých miniatúrnych topánok nezmestíte. Že máte názory iné, ako oni, že na veľa vecí už nenájdete spoločnú reč. A hoci som vo svete napredovala, kúsok miesta spojené so mnou spalo. Chvalabohu pre mňa, chvalabohu pre všetkých, ktorí sa odhodlajú postaviť sa svojej tajnej komnate. Musím byť svoja ako nikdy predtým. Tu nie sú krivé zrkadlá umelého uznania, ale ani krutí velitelia, čo ma chcú nakŕmiť neopodstatnenou kritikou „vraj“ môjho nulového potenciálu. Nemusím nič vravieť, každému je všetko jasné. Toto prostredie neznesie falošné tóny. Je pre mňa zložité byť tým, kto som. Po chvíli to začínam akceptovať, podriaďovať sa a očisťovať.

A tak si obúvam nasilu tie bačkory aspoň na jeden prst. A pokyvujem hlavou nad vecami, ktorým už (zatiaľ) nerozumiem, lebo tu našťastie nemusím rozumieť ničomu, tu stačí len ľúbiť.

Tak ako mňa niekto rešpektuje, trápi sa mojím osudom, tak sa chcem snažiť milovať tento kúsok šťastia, čo mi na svete zatiaľ ešte ostal.

Vaša   Filovera