filozofia

Dobrý deň, M˚aximus,

            Nútená začať zdvorilostnou frázou oddialim okamih, keď naznačím, čo ma trápi, nad čím rozmýšľam, keď rozmýšľam o Vás. Napriek mlčaniu a nedostatku osobných stretnutí, sprostredkovane sme predsa len v kontakte. Stačí okamih, myšlienka alebo len podanie ruky a Vy stojíte blízko, blízučko ako môj tieň, v ktorom Vás tak rada hľadám.

            V lete sa zvýšila intenzita mojich pozdravov poslaných po vetre, po zvuku, späť po toku času, keď moja otázka nezostala bez odpovede.

            Teraz by som mala povedať niečo zmysluplné, prečo to nenechám len tak spať, prečo sa  znova ozývam. Urobím slovný obrat, vyhovorím sa, zamknem na sto zámkov ako malé dieťa, čo vie, že ho budú hľadať. Teraz je to iné. Óda na detstvo nemôže mať šťastný koniec, keď nepríde nikto, kto otvorí. Prah dospelosti núti všetkých riešiť záležitosti bez tajomstva, bez hádanky a odomkýnania zámkov. Iba samé silné reči: o povinnosti, o výhodách a úrokoch, o pohŕdaní slabosťou, o prázdnych slovách a plných pohároch. Ak toto má byť pokrok veku, nechcem sa bytostne zúčastniť, nechajte stred neporušene v trinástej izbe ďalej skrytý a zahoďte kľúč!

            Alebo sa tak už stalo. Predsa však sa možno okľukou chcem poďakovať. Za Vás, že ste. Neviete si predstaviť, ako ste mi nepriamo pomohli. Nevedomky a navždy. V dave ľudí, ktorý zdravím, vidím samé cudzie tváre. Len vďaka Vám zostanú cudzie. Ani neviete, aký dar ste mi dali. Nepotrebujem viac, uskromním sa s málom. Takmer malý zázrak v opakovaní a jedinečnosti každého opakovania. Vďaka, M˚aximus.

            Navždy Vaša