Najdrahší môj,
neviem, či je údelom všetkých žien zápasiť neustále so svojím vnútrom. Emocionálne vypätie je občas natoľko silné, že pôsobí ako hmatateľná bolesť kdesi uprostred hrude. A toto prežívanie sa často násobí uvedomovaním si ho.
V preukrutnom pohnutí riešim všetky záležitosti (veľmi by som chcela použiť na zväčšenie kontrastu pojem „mužské záležitosti“, no objektivita výpovede by bola skreslená a vytvárala by dojem ženskej stratenosti v nastolených životných situáciách diktovaných mužmi - problém je však širší) naplnená emocionalitou a utrpením z nej. V duchu sama a prudká, navonok vyrovnaná, hlúpa, nezainteresovaná. Sú okolnosti, keď v osobných stretoch i banálnych rendezvous nemám chuť vravieť svoj názor. Zadosťučinením je vedieť, že to robím z dobrých dôvodov.
Prvým je neuraziť a rešpektovať niekoho, kto príde a povie. Moje (zväčša lepšie) východisko i riešenie mu podsunúť ako jeho vlastné bez toho, aby moja myšlienka zasiahla sebavedomie dotyčného. Toto sa však dá realizovať len dovtedy, kým je nádej, že zámery prichádzajúceho aspoň čiastočne prekrývajú tie moje.
Druhým dôvodom je nezaneprázdňovať ostatných mnou. Dosť, čo ja mám so sebou starosti a ešte zaťažovať iných?
Tretím rozhodujúcim činiteľom je, že táto nepovšimnuteľná empatia a osobná nezainteresovaná zaujatosť je hybnou silou skrytého chvenia šťastia, ktoré tak tiesnivo pociťujem, vychutnávajúc si každý dúšok neopakovateľnosti. Je to stav, čo prináša blahodarnú silu, rodiacu sa v ukrutných bolestiach nenaplnenosti, no i obrovskú duševnú prevahu. Bohužiaľ je sprevádzaný aj chladnou oficiálnosťou.
Takto si potom dokážem spraviť „sviatok“ aj z myšlienky, v ktorej si len premietam náhodné stretnutie s Vami. (Ne)stretnutie je (v atmosfére, čo som opísala vyššie) také, akým má byť. Bolestivé, silné, no vo všetkých polohách správne a konečné.
Ak by sa mi ale malo splniť toto moje najtajnejšie želanie, zriekam sa ho, ponúknem ho iným. Viem, že mi nepatrí.
Filovera
Komentáre