List druhý,
v ktorom pani Filovera pozdravuje pána M°Axima a vyčíta mu jeho ľahostajnosť.
(bez dátumu, päť mesiacov po prvom liste)
Drahý M°Aximus.
Veľmi dlho ste ma nechali čakať a neodpovedali ste na moju úpenlivú prosbu. Trpezlivosť nepatrí k tomu najsilnejšiemu, čo mám. Zmietala som sa v neuveriteľnom vypätí bez chuti k radostiam všedného dňa, bez štipky záujmu o jedlo. Celá moja bytosť kričala v návale prudkých kŕčov. Zdanlivo pokojná, nepozorná však, s občasnými bublinkami varu, ktoré sa v pokojnom ovzduší drali na povrch. V nesústredenej chvíli som ľutovala okamih, keď mi prišla na um detinská myšlienka osloviť Vás. Urazená som stála vo vetre na najvyššom mieste, kde vidím všetko, no sama ostávam neviditeľná, vyzerajúc Vašu postavu, či sa náhodou neblíži pripravená pomôcť mojim želaniam. Každým novým dňom však moja pochabá nedočkavosť vyprchávala. Vy, M°Aximus, drahý M°Aximus, ste zabudli na naše dlhé dni, čo sa mi odstupom času zdali stále kratšie. V mysli sa mi vynárala Vaša osoba; ten nezabudnuteľný okamih, keď sa vo mne prebudila potreba „naučiť sa čítať“. Sedeli ste pri mne, usmievali sa a nadšene hovorili o veciach zložitých takmer s detskou prostotou. Opretá o manžela som sa snažila zapamätať každú sekundu nezabudnuteľnej chvíle. Až neskôr som si sama uvedomila, že dobrým žiakom sa stanem, ak sa tejto spomienky vzdám. Ešte stále to nedokážem. Celé moje srdce na nej lipne a ja začínam tušiť, že Váš úsmev sa rozhostí na Vašej tvári až vtedy, keď sa jej zbavím ako zlej priateľky.
Keď som začínala v hysterickej slabosti tušiť, že sa Vás nedočkám a môj vítací prejav zamrzol v polovici, ochabla som aj ja. Afekt vystriedala ľahostajnosť. Netešil ma pohľad na nekonečné prázdno cudzích ľudí, už som Vás nečakala. Táto samota medzi mnohými bola hádam spaľujúcejšia ako divoký oheň predchádzajúci dní. Povinnosti som plnila bez vnútornej harmónie, nešťastná. Manžel si ma obchádzal v strachu, či táto zmena neprinesie ťarchu nejakej pridruženej choroby. Jedla som z prinútenia, pila s obavami, ba dokonca mi aj dýchanie prišlo zaťažko.
Ochorelo mi dieťa. Strach oň mi pomohol zabudnúť na Vás a na moju túžbu po vedomostiach. Sedávala som pri posteli ochotná kedykoľvek vyplniť prosbu milovaného dieťaťa. Menila obklady, znižovala vysoké teploty, liečila kašeľ. Snažila som sa mu nahradiť moju nevšímavosť uplynulých dní. Pomaly sa pozviechavalo za pomoci mojej starostlivosti a výčitiek svedomia. Raz asi na tretie ráno sa posadilo na posteli, vzalo moju hlavu do náruče a jemne ma zobudilo. Konečne sa ku mne predieralo šťastie v podobe vystretej rúčky niekoho, koho potreby sú naliehavejšie ako kohokoľvek na svete. Za nesebeckú myšlienku som dostala odmenu. Vtedy, keď som tancovala s metlou na žiadosť smiechu dieťaťa, sme dostali návštevu. Ako viete, v ten večer ste konečne prišli.
Zháčila som sa v pohybe a nechala Vás zdanlivo nepovšimnutého. Muž Vás s úsmevom usadil. Dieťa pribehlo k Vašim nohám a láskavo Vás objalo na privítanie. Len ja, čo som Vás tak dlho čakala, som akosi zabudla na dobrú výchovu. Zrak mi od rozpakov blúdil po všetkých škárach podlahy, snažila som sa zakryť rumenec prekrývaním úst rukou. Po troch hlbokých nádychoch som si uvedomila, že myšlienky našťastie žiaden človek nevie čítať - ani, Vy, M°Aximus. Usmievavá som Vám potom venovala moje prúdy slov. Počúvali ste ticho bez úsmevu, no so záujmom. Chcela som sa zmieniť o mojom prvom liste, ale som akosi zbytočne hľadala slová. Čakala som, že ho spomeniete, ale Vaše ticho nebolo prerušené žiadnym slovom. Teraz viem, že som ho popri prázdnych slovách mala spomenúť. O ňom sa dá hovoriť, o ňom sa nemusí mlčať.
Rozlúčili sme sa zdanlivo spriaznení, ako sa lúčia druhovia, keď ich čaká aj ďalší spoločný deň. Opojená myšlienkou, že naše priateľstvo znamená pre Vás aspoň to, čo pre mňa, som Vás nechala odísť bez najmenšej zmienky o mojom liste a túžbe učiť sa s Vami. Nikdy ma tak neklamal odhad ako teraz.
Stretli sme sa odvtedy dvakrát. Ľahostajne ste okolo mňa prešli. Prvýkrát som to zvalila na náhodu, druhýkrát sa Váš úmysel prejsť bez povšimnutia vydaril natoľko, že sa nedalo neprehliadnuť, ako veľmi sa mi vyhýbate. Možno si na to pamätáte, možno si na mňa pamätáte.
Stále si však nemyslím, že som sa vo Vás až tak sklamala. Hľadala som vo svojom správaní záchytný bod. Niečo, čo by potvrdilo, že som nespôsobná a niečím Vás urazila. Nenašla som nič, čo by mohlo spustiť Váš nesúhlasný postoj. Moje svedomie je čisté. Ak by Vaše správanie naznačovalo, že ste odmietavý k mojej prosbe z predchádzajúceho listu, nech je tento môj list posledným.
Vaša Filovera
Komentáre
píšeš veľmi krásne