Najdrahší môj Mºaximus,
V premenlivej statočnosti, keď najväčšou devízou slobodného prejavu je právo mlčať, Vám tichučko medzi štyrmi očami prezradím, že moje opodstatnenie hnevu je napriek istej forme nesúhlasu len zdanlivé. V konfrontácii s napätím, zápalom, emóciou a idealizmom pre mňa je prijateľnejšou formou prejavu intelektuálnosť. Nehnevám sa, nemilujem, neprelievam krv, nemám „vyššie ideály“, za ktoré by som položila život, neviem, čo je hystéria, moja empatia je chladnou kalkuláciu menšieho odporu s okolím. Nemo sledujem patetické prejavy oduševnenia boja, možno aj s obdivom k pohnútkam, na ktoré sa ja bohužiaľ nezmôžem. V akomsi objektívnom citovom vákuu je vášeň sekundárny pojem vytýčeného cieľa. Čo je to teda vášeň? Nedokážem adekvátne odpovedať. Viem, že aj vo všetkých mojich listoch adresovaných Vám sa pohrávam s umelo predimenzovaným prejavom, ale nemám dojem, že k Vám niečo cítim. Okrem obdivu a úcty, čo je však prejavom rešpektu k Vašim inovačným spôsobom uchopenia reality.
Už v detstve som nemala rada, ak sa ma niekto dotkol, zobral mi ruku do dlane a pomaly začal predriekavať: „Varila myšička kašičku...“ Možno dvojročná som pozerala na dospelého a zdalo sa mi to také hlúpe.
Som ako Teo zo Severu... Alebo skôr by som chcela byť ako Teo. Nie som ale ako on. Napriek istého odstupu od objektu, ktorému pomáha, ľudia pre neho znamenajú duševné uspokojenie. Mňa ľudia skôr okliešťujú, hoci mi bezprostredne nevadia. Teo by bez ľudí nebol Teom. Ak ho stretnete, tlmočte mu prosím môj pozdrav.
Drahý môj,
teším sa na skoré stretnutie.
Vaša Filovera
Komentáre