Drahý môj, Maximus,
chystala som sa Vám napísať už pred pár dňami, žalovať sa vo svojej upršanej nálade. Dnes opadla veľká voda a nemusím sa sťažovať, či prosiť o radu, len pokojne Vás upovedomiť o výkriku hrôzy, čo našťastie doznieva. Sem-tam predsa len s výkričníkom obleje ma strach, i tak však už v istom stupni nádeje.
Ako pocestný na širokej ceste som bola utrápená stavom, že musím ísť pešo, keď ostatní sa vezú. A vidím, že aj môj najbližší nepostál. Obviňujem každého z dobrých úmyslov, nedá sa potom občas nenaraziť. Zvykla som si na cudzích. Neviem prijať status, keď zahrá falošne moja súčasť, moja opora, môj život a láska. Ak po tej ceste idem, idem sama, pomaly a pomalšie, potom by mi malo stačiť, že kurz je dobrý. Vo vlne nečistej skepsy, pravda, pochybujem o všetkom.
Dom síce stojí a aj vnútro ostalo nedotknuté, len základy zasiahla povodeň. Sklamanie z niekoho, komu som verila, dnes už len zhlukuje zbytky mrakov. Zostala mi v ústach sladká chuť blenu a ešte jeden láskavý pohľad do studených očí. Stanú sa jedny z mnohých, ktoré mi už nemôžu ublížiť... Bohužiaľ.
S láskou
Filovera
Komentáre