Najdrahší môj,
na pomenovanie problému potrebujem ticho. Kde nájsť to ticho v strese civilizácie a množstve nových podnetov? Kde nájsť začiatok klbka, ktorým pomenujem to, čo ma trápi (v mene stratégie, čo zanechal René) a postupne uzlík po uzlíku rozviažem všetky rozpory, až niť zostane priama a hmatateľná, no očiam neviditeľná? Nemám takú duševnú motiváciu, že sa dokážem zatvoriť v množstve nepodmienených reakcií okolia a nevnímať ich.
Zachytená o zbytok plavidla zloženého z racionálneho úsudku a svojho hodnotenia sa nechávam bičovať morom neustálych impulzov s túžbou znovu zazrieť zem. Kde nájsť ten pevný bod, začiatok Ariadninej nite, ktorá má bezpečne vyvedie z chaosu posledného roka? Namiesto predchádzajúcej (v minulosti celkom zdarnej) cesty, kde majákom mi boli stanovené body poznania, teraz padám do priepasti nevedomia a hľadám spôsob, ako čo spraviť, čo však neznamená, že proces cesty k ovládnutiu problému sa začal. Hlboko sa skláňam pred pevnosťou nenapodobiteľného charakteru nášho priateľa Ľ, ktorý v hluku šikany a rachotu striel si pokojne sadol, vedel a bol.
Najdrahší môj,
bojím sa. Bojím sa, že niet už cesty. Že zostane len tma. Že sa nechám opiť márnym šťastím slobody a závislá na získaných potrebách miniem posledné toliare túžby pochybnosti, a tak stratím seba. Už nebudem môcť vykríknuť, že som, lebo pochybujem. A budem veriť všetkému, čo donesú na stôl. Naozaj sa bojím. Bojím sa falošného postupu, keď v domnení vytýčeného cieľa rozuzlím prvý uzol a niť sa stratí, nikdy totiž nebola. Bojím sa, že už nikdy neuvidím zem.
Nádej vkladám do času, čo sa blíži. Mám poslednú šancu. Ozvem sa...
Len Vaša
Filovera
Komentáre